dec 062015
 
Dežo Ursiny – Príbeh

Ohodnoť hit

Som iba sliedič, vták, možno straka.
Kradnem príbeh. Striehnem tu pohľadom –
vo dne v noci na rozpálenej streche,
neblednem pred dažďom,
a podo mnou je dom –
v tom dome žije muž.
A príbeh? Ten tlie stále celý
hlboko, kdesi celkom vnútri v ňom.
A v ňom ten muž, vždy znova,
keď stúpa hore po schodoch,
je starcom, ktorý – ako to býva
v snoch, pri ktorých sa nespí –
si opatrne nesie hore na špičkách
topánok aj v hlave (a možno trochu vo vlasoch)
iskrivý, svieži, ľahko voňajúci prach,
ktorý je vonku prvým snehom –
a v stúpajúcich zákrutách schodov, cez okno,
pod miznúcim brehom vidí
holý strom, jabloň v bielom, ktorá
vždy znova pomaly cúva celkom do biela –
a úsmev starej tváre sa rozsvecuje v ňom
ako v zrkadle.
Ten muž je chvíľu starec, ale vždy
znova, keď schádza dolu po schodoch, v nových
hrách s ľahkým dychom a vzletnou
mysľou nôh, je z neho chlapec
bežiaci rovno von, von zo zrkadla –
ako to býva v snoch, pri ktorých
sa nespí – a pri tom vo svetle
víri mladý prach;
a ponára sa, pláva vo vlnách,
ktoré znova čerí v ňom
a mladým lístím ženie ďalej
zelený, nevyčerpateľný strom.
Ten muž je chvíľu chlapec, ale
vždy znova, keď stúpa hore po schodoch
je starcom, ktorý – ako to býva
v snoch, pri ktorých sa nespí –
si opatrne nesie hore na špičkách
topánok aj v hlave (a možno trochu vo vlasoch)
iskrivý, svieži, ľahko voňajúci prach…
Ten muž je chvíľu starec, ale
vždy znova, keď schádza dolu po schodoch, v nových
hrách s ľahkým dychom a vzletnou
mysľou nôh, je z neho chlapec
bežiaci rovno von, von zo zrkadla –
ako to býva v snoch, pri ktorých
sa nespí – a pri tom vo svetle
víri mladý prach…
Ten muž je chvíľu starec, chvíľu chlapec,
ale vždy, keď búši do železa,
vonku, na trati pod slnkom,
v záblesku čistej mysle mieriac do ďaleka
ľadovým pohľadom, plným
tichých bleskov a nevyrieknuteľných slov,
je to len prázdny muž, len sám
muž s hlasným, búšiacim kladivom –
a nikto nie je v ňom, nikto,
len muž, ktorý chce opustiť tento príbeh
celkom holý – starej aj chlapec aj kolíšuci
strom, prázdny pohľad akéhosi vtáka, strechu
aj celý tento vlastným krikom podpálený dom,
celý vlastným krikom podpálený dom.
Som iba sliedič, vták, možno straka.
Kradnem príbeh. Žijem tu pohľadom –
vo dne v noci na rozpálenej streche,
aj v prudkom daždi som,
neblednem pred dažďom.
Nespím. A striehnem. Nič neviem.
Podo mnou horí dom.
Nespím. A striehnem. Nič neviem.
Podo mnou horí dom.
Nespím. A striehnem. Nič neviem.
Podo mnou horí dom.

Hudba/text: D.Ursiny/I.Štrpka rok:1994

iná verzia:

Komentáre

komentárov

Sorry, the comment form is closed at this time.

Tieto stránky používajú súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte. Viac info

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close